Výlet na Inovec

Cez prázdniny k nám prišiel bratranec. Mojim rodičom napadlo, že by sme mohli ísť na Inovec. Mne sa nechcelo, ale vedela som, že to bude zábava. Nakoniec ma prehovorili a vyrazili sme.

Autom sme prišli až do Trenčianskeho Jastrabia. Tam sme vystúpili a šli  peši. Vedeli sme, že to bude dlhá cesta. Spočiatku sme išli po lesnej ceste, po desiatich až dvadsiatich minútach chôdze sme narazili na betónovú cestu, tak sme išli po nej. Vedľa nás prešlo asi sedem áut. Mali sme tri zástavky. Prvú zastávku asi po hodine - napili sme sa a išli sme ďalej. Prešlo tridsať minút a niečo sme počuli šuchotať v krikoch. Niekto povedal: „To je asi divé prasa!“ Všetci sme sa začali smiať. Potom chvíľu nič. O chvíľu to zase zašuchotalo. Začala som sa báť, ale nikomu som to nepovedala.  Zrýchlila som krok. Stále som sa obzerala. Šuchot sa približoval... Frnk, z kríkov vyletel vrabec. Uf, ešteže som nevykríkla! Vrabec preletel nad nami. A ja som sa konečne upokojila. Po ceste sme stretli aj  drevorubačov. Inoveckú chatu sme si poobzerali, ale nezastali sme. Čakal nás vrchol Inovca.  Išli sme teda ďalej. Tam sa chystalo kosenie. Približne tridsať minút sme išli cez horu. Horská cesta nás konečne doviedla na vrchol. Nastal vytúžený odpočinok. Poobzerali sme sa tam a najedli. Cestou späť sme neobišli výhľady. Počasie nám prialo, viditeľnosť bola výborná.

Cesta dole nám ubehla rýchlo, za chvíľu sme boli pri chate, už sa tam kosilo. Po ceste sme sa rozprávali a čo nevidieť sme boli doma. Bol to krásny zážitok, na ktorý budem ešte dlho spomínať.

Beáta Petrovská, 6.A