Kdo bolo, tam bolo...

Milí spolužiaci, iste si každý z vás pamätá na veľkolepú rozprávkovú šou v minulom školskom roku. Triedne kolektívy sa zmenili sa herecké tímy a stvárnili ľubovoľnú slovenskú rozprávku. Tento rok sme sa rozhodli pre menej náročnú súťaž, ponúkame vám 5 úryvkov zo slovenských ľudových rozprávok. Vašou úlohou je uhádnuť názvy rozprávok a určiť meno ich zberateľa. :-)

Ukážka č. 1

Žila raz jedna kráľova dievka. Tá nedajbože usmiať sa, ani len svojim pytačom. A tých by bola mala na každý prst po desať, taká bola krásna a bohatá. Rodičia si nevedeli s ňou rady. Napokon dali vytrúbiť po celej krajine, že toho človeka zlatom odvážia, kto by ju rozosmial. Tu iste hrnuli sa smiechotári zo všetkých strán; lenže každý s dlhým nosom odišiel. Pán kráľ sedel utrápený pri svojej dcére, keď tu nachýlia sa dvere a ktosi strčí dnuká rozčuchranú hlavu:

„Prosím ponížene, či sú pán kráľ doma?“

„A kto si ty? Čo tu chceš, huncút?“ okríkol ho kráľ.

„Prosím ponížene, prišiel som si pravdu potvrdiť!“

„Nuž, čujme,“ prisvedčil kráľ.

Nečakaný hosť začal rozprávať: „Vybubnovali v dedine, že každý, či má kravu, či nemá, kraviara splácať musí, aby každému bolo narovno. „Čerta ti mi je to narovno,“ pomyslel som si, „keď ja kravy nemám, ani len nebožiatka teliatka. Ale počkajte! Nebudem ja nič po nič hotovú plácu nikomu do pažeráka pchať!“

Ukážka č. 2

Nariekajúc poberalo sa dievča už len do tej hory. Snehu tu celé múry a nikde ani stupaje ľudskej. Blúdila ona, blúdila dlho; hlad ju moril, zima ju triasla. Tu zazrie v diaľke svetlo. Ide za žiarou a príde až na vrch hory. Tam horí veliká vatra, okolo vatry dvanásť kameňov a na tých kameňoch sedia dvanásti mužovia. Traja sú belofúzi, traja sú mladší od nich, traja ešte mladší a traja najmladší. Sedeli ticho, nemo, meravo zahladení do ohňa.

Zľakla sa Maruška a zostala aj ona ako zmeravená. No, osmelila sa, pristúpila bližšie a prosila sa:

„Dobrí ľudia boží, dajteže sa mi zohriať, zima ma trasie.“

Veľký Sečeň pokýval hlavou a opýtal sa jej:

„Načože si prišla, dievka moja; čo tu hľadáš?“

„Idem na fialky,“ odpovedala Maruška.

„Nie je čas chodiť na fialky, veď je sneh,“ riekol Veľký Sečeň.

Ukážka č. 3

Raz,  ako sa kráľ s  jeho dcérou za mestom vozí, preváža: zafučí vietor — a princezná z koča zmizla. Kráľ díva sa, pozerá na všetky strany, ale o nej ani chýru; rozpošle okolo svojich sluhov po celej krajine, tí hľadajú — hľadajú ako ihlu, ale nikde nič! Vtedy sa len kráľ pustil do nariekania, do žalovania!  „Ach, otec  môj!“ povie jeho syn, ktorému tiež nebolo ľahšie okolo srdca, „nesmúťže , nesmúť, nestrácaj nádej. Idem svoju sestru hľadať  a Pán Boh dá, že ju nájdem.“  Kráľ požehnal svojho syna a vypravil dobre ozbrojeného v meno božom.  Ide on cez vŕšky, cez doliny, volá, spytuje sa — a o sestre nikde ani chýru. Ako tak chodí horami, dolinami sem i tam, príde raz k jednému jazeru, kde sa kŕdeľ kačiek špľachtal. Strhne flintu z pleca a namieri do tej najväčšej.

„Hop, šuhaj, hop! Nestrieľaj do mňa, ver ti budem na dobrej pomoci!“ zavolá tá kačka naňho. „Viem, kde ideš, dobre ideš; tvoja sestra je  na veternom zámku!“

Ukážka č. 4

V noci sa jej opäť zjavila čierna panička a hrozila jej, že ak nepovie, čo videla v tej poslednej izbe, tak jej toho zlatovlasého chlapčeka zmárni. Dievčinu prejal mráz, zatriasla sa na celom tele ako osika, ale mlčala.

Nedá sa povedať, ako sa všetci vyľakali, keď ráno našli chlapčeka mŕtveho. Kráľ zbledol od žiaľu. Hľadali po celom zámku a prísne sa dozvedali na všetky strany, kto to urobil. Ale nedozvedeli sa nič.

O rok nato porodila krásne dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. Kráľ sa ešte len teraz zaradoval.  Aby sa nestalo nejaké nešťastie, dal na noc postaviť k dverám stráž. Ale čierna panička im počarila a keď dievčina nechcela vyzradiť, čo videla v poslednej izbe i to dievčatko zmárnila.

Ukážka č. 5

Ráno na svitaní šli a veru len tak ako prv: cez to mesto ledva vliekli sa a ľudia smiali sa im. Hej, ale za mestom striasol sa tátošík, nahltal sa ovsa a ohňa a už leteli, až preleteli i medenú i striebornú i zlatú horu a na noc zastavili sa zase u otcovho priateľa vo veľkom zámku. Tam im boli radi a kráľ by bol Popolvára na rukách nosil od samej radosti, že ho zase vidí. A len ho ponúkal, aby si posedel, aby si oddýchol, zabavil sa u neho.

„Ej, nie je mi na pobavenie,“ hovoril Popolvár. „Radšej pôjdem vaše dcéry vyslobodiť.“

„Tie najlepšie ani nespomenúť,“ zarmútil sa kráľ. „Tie sú už tam a nik ich nevymôže z dračích pazúrov. Na to, synák, nedávaj sa ani ty, bo tam zahynieš.“

„Zahyniem, nezahyniem, poručeno bohu. Len mi vy cestu ukážte.“

Dlho krútil kráľ hlavou, či mu má na to privoliť, či nie. Ale naostatok mu len prisľúbil a odprevadil ho k tým dieram podzemným, kde draci bývajú.